Deti nás nepočúvajú podľa slov, ale podľa tónu, pohľadov, gest, ticha. Možno si to neuvedomujeme, ale pre ne sme niečo ako „živé zrkadlo“ – podľa nás sa učia, ako vyzerá svet.
A ten svet, ktorý im ukazujeme, je pre ne realita.
Vidia viac, než si myslíme
Mnoho dospelých si myslí, že deti si „nič nevšímajú“. Lenže ony si všímajú všetko. Zachytia, keď sme podráždené, aj keď sa usmievame len naoko. Cítia napätie, aj keď sa ho snažíme skryť.
Deti nerozumejú všetkým slovám, ale vnímajú atmosféru. Či je doma bezpečie, alebo napätie. Preto má väčší vplyv to, ako sa správame, než to, čo hovoríme.

Učia sa, ako sa zaobchádza s emóciami
Ak dieťa vidí, že sa hnev rieši krikom, naučí sa kričať. Ak vidí, že sa hádka končí rozhovorom a objatím, naučí sa, že konflikty sa dajú vyriešiť aj pokojne. Ak vidí, že sa smútok netreba hanbiť ukázať, naučí sa, že cítiť je v poriadku.
Deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Potrebujú rodičov, ktorí svoje emócie zvládajú a keď nezvládnu, vedia si to priznať.
Sledujú, ako pristupujeme k sebe
Keď sa o seba nestaráme, hovoríme im tým: „O mamy sa starať netreba.“ Keď sa nevieme pochváliť, učíme ich, že chvála je zlá. Keď si nikdy nedoprajeme oddych, učíme ich, že hodnota človeka je v neustálej činnosti. Deti sa pozerajú na to, ako so sebou zaobchádzame, a to potom kopírujú. Ak chceme, aby si vážili samých seba, musíme začať tým, že si vážime seba my.

Vnímajú, ako hovoríme o iných
Keď dieťa počuje, že niekoho kritizujeme, hodnotíme alebo sa sťažujeme, berie to ako bežný spôsob komunikácie. A presne tak sa bude rozprávať aj ono. Ak však vidí, že o ľuďoch hovoríme s rešpektom, aj keď s nimi nesúhlasíme, učí sa empatii. Deti veľmi skoro pochopia, že slová môžu liečiť aj zraniť. To, čo počúvajú doma, je ich prvá škola empatie.
Sledujú, ako reagujeme na chyby
Chyby sú pre deti veľká vec. Keď sa im niečo nepodarí a vidia, že sa hneváme alebo sme sklamané, berú to ako signál, že zlyhanie je niečo zlé. Ale keď ich pokojne povzbudíme, „nevadí, skúsime to inak“, učíme ich, že chyba nie je koniec, ale súčasť učenia.
To, ako reagujeme na ich chyby, sa stane ich vnútorným hlasom, keď vyrastú.
A najviac si pamätajú náš postoj
Nie to, čo sme im hovorili, ale to, ako sa s nami cítili. Či sme sa smiali, či sme ich počúvali, či sme ich brali vážne. Dieťa si neuloží každé slovo, ale zapamätá si pocit – či bolo prijaté, milované a pochopené.

Svet dospelých je pre deti plný pravidiel, zákazov a povinností, ktoré im často nedávajú zmysel. Až neskôr pochopia, prečo sme hovorili „nie“. Ale to, ako sme to hovorili, si zapamätajú navždy. Ak chceme, aby z našich detí vyrástli láskaví a silní ľudia, musia najprv vidieť láskavosť a silu v nás.
S láskou,
Tvoja LALALU
.jpg)




























