Deti prežívajú emócie intenzívnejšie než my dospelí. Nemajú ešte vybudované „filtre“, ktoré by ich chránili pred tým, čo cítia. Všetko ide rovno na povrch – smiech, hnev, smútok, frustrácia.
A aj keď to niekedy pôsobí, že ich nálady sa menia každých päť minút, v skutočnosti sa len učia porozumieť svetu.
Rodič v tom zohráva kľúčovú úlohu. Deti totiž nepreberajú emócie z vysvetlení, ale z toho, ako reagujeme my – ako sa rozprávame, ako zvládame stres, ako sa upokojíme.
1. DOVOĽ IM CÍTIŤ
Mnohé z nás vyrastali na vetách ako „neplač“, „to nič nie je“, „prejde to“.
Ale dieťa, ktoré počuje, že jeho pocity „nie sú dôležité“, sa ich učí potláčať. A to je presný opak toho, čo potrebujeme.

Deti musia vedieť, že smútok, hnev aj strach sú v poriadku. Že nie sú zlé, keď sa hnevajú, a nie sú slabé, keď plačú.
Namiesto zastavenia emócie skús jej dať meno:
-
„Vidím, že ťa to nahnevalo.“
-
„To ťa muselo veľmi sklamať.“
Niekedy netreba nič vysvetľovať. Stačí byť nablízku a vydržať tú emóciu spolu s nimi. Dieťa sa tak učí, že pocity prichádzajú – a aj odchádzajú.
2. POMENUJ EMÓCIE ZA NE
Malé deti často nevedia, čo presne cítia. Je to len tlak, nepohodlie, slzy.
Keď im pomáhame pomenovať pocity, dávame im mapu, podľa ktorej sa vyznať v sebe.
-
„Hneváš sa, pretože ti kamarát nepožičal hračku.“
-
„Si smutný, lebo sa ti rozbila veža.“
-
„Bojíš sa, lebo je tma.“
Čím viac slov pre emócie dieťa pozná, tým lepšie vie so sebou pracovať.
3. BUĎ JEHO POKOJ, KEĎ ONO SVOJ STRATILO
Keď dieťa kričí, hádže sa o zem alebo plače bez prestávky, prirodzene cítime napätie.
Ale malé deti nedokážu regulovať emócie samy – ich mozog na to ešte nie je pripravený.
Potrebujú, aby sme im boli „pokoj zvonku“.
To neznamená, že máš byť dokonale trpezlivá. Každý má svoje limity.
Ale ak zvládneš znížiť hlas, dýchať pomaly a nereagovať hnevom, učíš dieťa, že silné pocity sa dajú zvládnuť aj inak.
A keď to občas nezvládneš?
Je to úplne v poriadku. Aj ospravedlnenie je lekcia:
-
„Mrzí ma, že som zvýšila hlas. Bola som unavená. Nabudúce to skúsime inak.“
Dieťa sa učí, že emócie nie sú nebezpečné – a že aj dospelí robia chyby.

4. POČÚVAJ, NEHODNOŤ
Niekedy dieťa nepotrebuje riešenie.
Potrebuje len niekoho, kto ho naozaj vypočuje.
Keď rozpráva o tom, čo sa stalo v škôlke, čo ho ranilo alebo nahnevalo, skús neskočiť do reči.
Stačí pár viet:
-
„Chápem.“
-
„To muselo byť ťažké.“
-
„To by nahnevalo aj mňa.“
V tej chvíli sa dieťa cíti videné a pochopené – a často sa upokojí samo.
5. UČ O EMÓCIÁCH MIMO KONFLIKTOV
Najlepšie rozhovory o pocitoch sa dejú vtedy, keď nie je kríza.
Pri čítaní rozprávky sa opýtaj:
-
„Ako sa asi cítil chlapec, keď mu ušla lopta?“
Pri pozeraní rozprávky:
-
„Myslíš, že sa bála? Čo by jej pomohlo?“
Takéto drobné otázky dávajú deťom slovník emócií a schopnosť vnímať, čo cítia druhí.
To je začiatok empatie.

6. BUĎ PRE NE ZRKADLOM
Najlepšia škola emócií si ty.
Deti sledujú, ako reaguješ, keď si unavená, nahnevaná alebo pod tlakom.
Ak vidia, že dokážeš pomenovať aj vlastné pocity („Som unavená, potrebujem chvíľku ticha“), učia sa, že aj ony môžu urobiť to isté.
Cieľom nie je vychovať dieťa, ktoré nikdy neplače.
Ale dieťa, ktoré vie, prečo plače – a že to zvládne.
ZÁVER
Emócie detí sú niekedy hlasné, surové a vyčerpávajúce.
Ale sú úplne prirodzené.
Keď im dáme priestor, naučia sa v nich nestratiť.
Nie cez dokonalé rady, ale cez každodenné drobnosti – tón hlasu, to, že ich počúvame, to, že sme tu.
A to je všetko, čo od nás naozaj potrebujú.
S láskou,
Tvoja LALALU 💙
Napadlo ti pri čítaní, že by sa ti ešte niečo zišlo pre tvoje bábätko? Pozri sa na náš e-shop LALALU – nájdeš tam LALALU podložky na hranie, prírodnú drogériu Souldrops a ďalšie starostlivo vybrané produkty, ktoré maminky milujú.
A s kódom BLOG5 máš teraz aj 5 % zľavu na celý nákup. 💛
Sleduj nás
.jpg)




























