• 27. 08. 2019

Dlhoročná učiteľka: Rodičia zarábajú peniaze, deti pekne obliekajú, no zabúdajú s nimi komunikovať

Keď rodič robí desiatu, mal by sa pýtať dieťaťa, na čo má chuť. Rodičia s deťmi jednoducho nekomunikujú.

Ak dieťa uvidí, že stolujte a používate obrúsok, bude to robiť aj ono. A to najmä preto, že na začiatku života sa neučí zo skúseností, ale z napodobňovania, tvrdí dlhoročná učiteľka a vychovávateľka Anna Daráková.

Od vášho syna viem, že pred nástupom do družiny ste sa venovali mnohým aktivitám. Čo všetko ste doposiaľ učili?

Najprv som učila na 1. − 4. všetky predmety, potom anglický jazyk, neskôr hudobnú a výtvarnú výchovu na druhom stupni. Potom technickú prípravu dievčat, čiže varenie a starostlivosť o rodinu. A napokon aj matematiku na druhom stupni.

deti a skola

Čo z toho vás bavilo najviac?

Matematika. Bavila ma aj angličtina, ale odozva pri tomto predmete nebola taká rýchla. V matematike vidíte výsledok okamžite, no pri jazyku to trvá veľmi dlho.

V školstve pôsobíte vyše 40 rokov. Čo všetko ste sa museli naučiť vy, aby ste držali krok so žiakmi?

Dávnejšie som si urobila prvú atestačnú skúšku. V metodickom centre v Prešove som absolvovala všetky školenia, aké si len viete predstaviť. A to najmä preto, že som pracovala na všetkých pozíciách okrem riaditeľa školy. Dokonca mám aj špeciálne vzdelanie, pretože som učila nevidiace deti.

ucenie v specialnej skole

Ako ste sa museli takýmto deťom prispôsobiť?

Asi najzásadnejšou zmenou bolo, keď som začala učiť v autorskej triede, kde sa dáva žiakom slovné hodnotenie. Išlo o takzvanú alternatívnu školu, v ktorej sa učiteľ musí prispôsobiť tempu žiakov a zavádzať individuálny prístup. Je niečo celkom iné učiť dieťa, ktoré nevidí, má protézu alebo nevie udržať stolicu. Mala som však šťastie, pretože to boli veľmi dobré deti, ktoré sa taktiež vedeli mnohým veciam prispôsobiť.

V rámci tohto mesiaca sme sa v našom Umagazíne venovali disciplíne. Aký je váš prístup k deťom – ste skôr autoritatívna alebo presadzujete vzťahy založené na kamarátstve?

Sú momenty, keď vo výchove potrebujete autority, a momenty, keď je potrebné priateľstvo. Ideálna je kombinácia oboch prístupov. Nedá sa všetko postaviť na autorite, pretože všetky deti nemajú rovnakú povahu. No takisto platí, že ani úplné kamarátstvo nie je dobré, pretože niektoré deti potrebujú pevnú ruku.

A akými spôsobmi sa podľa vás dá dosiahnuť to, aby sa dieťa poučilo, no bez akýchkoľvek trestov?

Vtedy je vhodné vytvoriť skupiny, v ktorých sú rôzne typy pováh – výbušní, mierni aj tichí. V takejto skupine si každý nájde svoje miesto. Ten, čo je pokorný a tichý, sa snaží prispôsobiť vodcovi. A ak chce vodca niečo dosiahnuť, musí spomaliť a prispôsobiť sa tým slabším. Tichí a pokojnejší žiaci zároveň silnejších istým spôsobom umravnia. 

Keď som mala naposledy v triede 18 žiakov, rozdelila som ich do piatich pracovných skupín. Boli tomu prispôsobené aj lavice. Deti samy o tom nevedeli. No bolo mojou prioritou, aby bola každá skupina vyvážená. Veľmi dôležité je aj to, aby sa dodržiavali pravidlá, ktoré si vopred stanovíte.

ucenie v specialnej skole

Do akej miery sa na výchove dieťaťa podieľa učiteľ, respektíve škola?

Dá sa to jednoducho vyjadriť percentami – 85 % výchovy prináleží rodine. Všetky základné návyky do života musí dieťa dostať doma. A to preto, že tam trávi väčšinu času až do šiestich rokov. Dieťa sa v tomto období neučí zo životných skúseností, ale z napodobňovania. Príklad – ak dieťa uvidí, že si doma všetci umývajú zuby, bude to robiť aj ono. Ak bude vidieť, že sa stoluje a používa obrúsok, urobí to aj ono.

Úlohou školy je, aby u dieťaťa upevňovala normy, ktoré sú spoločensky dôležité. Takže mu pomôžeme uložiť príbor tak, ako má byť, umývať si ruky alebo sedieť vzpriamene. Avšak základ musí prísť z domu. V školskej jedálni sa nám stáva, že dieťa vezme do rúk knedlík, ktorý namáča do omáčky, a tak je. Takéto spôsoby vidí aj doma. No keď ho upozorníte a poviete mu, že ľudia jedia inak, poučí sa. Treba na to čas.

Nemáte pocit, že rodičia sú akísi odmeranejší a čakajú, že škola sa o ich deti postará?

Ja vnímam problém skôr v tom, že rodičia deťom dávajú množstvo konzumných vecí, ako je napríklad značkové oblečenie. Ale keď sa sa ho spýtate, kam poobede ide, nevie. Keď sa ho pýtam, či sa doma nerozprávali o tom, čo má robiť, kam má ísť, povie mi: ,Nie, my sa doma nikdy takto nerozprávame.ʽ

Alebo sa stáva, že dieťa nevie, čo má na desiatu. A to je veľká chyba. Keď rodič robí desiatu, mal by sa pýtať dieťaťa, na čo má chuť. Rodičia s deťmi jednoducho nekomunikujú. Zarábajú peniaze, pekne ich obliekajú, chodia na dovolenky, no popritom sa zabúdajú s deťmi rozprávať. A ďalší hendikep je, že vždy hľadajú chybu u iného. Nie u seba alebo dieťa. Rodičia od učiteľov čakajú, že urobia to, čo im prikážu. No neuvedomujú si, že nejde ani tak o vedomosti, tie si nájdete dieťa na internete, ale o spôsob výchovy.

vztah rodica a ucitela

Ako by podľa vás mal vyzerať zdravý vzťah medzi rodičom a učiteľom?

V prvom rade by mal rodič poskytnúť učiteľovi všetky informácie o dieťati – kladné aj záporné. Na základe týchto informácií si potom učiteľ robí o dieťati diagnostiku. Na jedno dieťa platí zvýšenie hlasu, na iné úsmev alebo pohladkanie.

Veľmi dôležité je aj to, aby sa rodičia o dieťa zaujímali. Nielen o jedlo a oblečenie, ale najmä o vyučovanie a všetko s tým súvisiace – čomu dieťa rozumelo alebo nerozumelo, čo mu urobilo radosť, čo zažilo. Dieťa by si zo školy malo každý deň odniesť zážitok, najlepšie taký, s ktorým sa chce doma pochváliť. A ak aj príde niečo, čo ho nebaví, rodič by ho mal povzbudiť.

V prípade, že dieťa niečomu nerozumie, rodič by mal prísť za učiteľom a hľadať s ním riešenie. Ak sa ich názory líšia, musia hľadať kompromis.

Samozrejmosťou dnešnej doby sú technológie. Stáva sa vám, že dieťa príliš lipne na mobile alebo tablete?

To záleží od autority učiteľa. Ja im vždy na začiatku roka vysvetlím, že proti ich telefónom nič nemám, ale požadujem, aby počas hodiny s telefónmi ani tabletmi nepracovali. Ak to dieťa poruší, nájdeme spôsob, ako situáciu riešiť. U nás platí pravidlo, že mobil sa vezme do riaditeľne, a tam si ho musí vyzdvihnúť rodič.

Naviac sa tento technologický trend prejavuje počas prestávok, keď sa deti venujú rôznym nevhodným hrám. Sprievodným dôsledkom technológií je aj to, že deti sa prestávajú zaujímať o pohyb, nezúčastňujú sa telesnej výchovy. Jednoducho donesú potvrdenie, že nemôžu cvičiť, a to bez udania dôvodu. A keď učiteľ cvičí so žiakmi, tieto deti sa ďalej hrajú na telefónoch. Nie som proti technológiám, no treba ich využívať s mierou a rozumom.

deti a technologie

A čo koncentrácia na hodinách? Ako dosiahnuť to, aby dieťa zostalo pozorné celých 45 minút?

Ak sa na tú hodinu pripravíte, je to možné. Na výtvarnú výchovu so staršími žiakmi som si pripravila nejakého umelca, vysvetlila som im teóriu, na interaktívnej tabuli som im ukázala diela. Následne som ich podnecovala k tomu, aby samy vyjadrili vlastné pocity, myšlienky, nálady.

Na hudobnej to isté. V jednej triede som učila hudobnú tri roky. Bolo to úžasné, opísať atmosféru v tej triede je ťažké. Osnovy si treba trochu prispôsobiť – netreba deti do ničoho tlačiť. Klasiku stačí prebrať informatívne, a potom sa venovať tomu, čím ony žijú. Takisto ich treba viesť, pochváliť a dovoliť im, aby sa zapájali, pretože to deti chcú.

 

Mohlo by vás zaujímať